Považujem sa za bilingvného.
Bilingvný človek je ten, ktorý bol od raného veku "vystavený" pôsobeniu dvoch jazykov. Najčastejšie to býva preto, že jeho rodičia boli rôznej národnosti. V mojom prípade to ale bolo ináč.
Môj dedko bol sice rodený Hanák, ale pravidelne si kupoval slovenský humoristický týždenník Roháč. A ja, malý predškolný chlapček, som ho rovnako pravidelne čítal. O pár rokov som sa prihlásil do mestskej knižnice a zistil som, že veľa zaujímavých knih je v slovenčine - a čítanie slovenského textu mi nerobí žiadny problém.
Byť bilingvný v bývalom Československu nebolo nič ťažkého. Československá televízia vysielala československy. Aj keď existovalo regionálne vysielanie, tak napríklad na českom okruhu byla tradícia dávať v pondelok slovenskú inscenáciu.
Moja dvojjazyčnosť sa upevnila počas mojho pobytu na Slovensku - mám slovenskú vysokú školu. Aj keď polovica mojich spolužiakov byla z Čiech a Moravy, aj polovica vyučujúcich, tak sloveské prostredie urobilo svoje.
A prečo tuná vystrájam so slovenčinou? Je tu významná česká komunita, ale márne tu hľadám Slovákov. Našiel som jednoho či dvoch, ale nič také ako táto česká skupina tu nie je. Alebo možno je, ale veľmi utajená.
Nuž, aspoň tak.
Ak to tu bude čítať ozajstný, rodený Slovák, možno nájde aj chyby. Ospravedlňujem sa - viem, že môj písomný prejav nie je taký dobrý, ako hovorený. Avšak aj tak sa považujem za česko-slovensky bilingvného.