Na okne za závesom som dnes objavil posledný kus medovnikoveho stromčeka. Len tak si tam stojí a to ani nevie že je už dávno po Vianociach. Urobili ho pre nás naši dvaja synovia vo chvíľach sviatočnéj pohody, len tak pre radosť. Spomínam si na tie chvíle bez starostí, chvíle radosti a smiechu.
To sme ešte netušili že krátko po tom ako vznikol tento medovnikový skvost sa všetko zmenilo. Nešťastný úraz mladšieho syna nás zaskočil v snehovej kalamite 25ho decembra. Zrazu všetko nabralo do seba chaos, šok a rozdelilo moju milú rodinku na neuveriteľne dlhých 9 dní. Ja so starším synom doma a moja žena s mladším na ARE v krajskom meste.
Syn pri hre prepadol cez sklenenú výplň dverí, tá mu rozrezala brušnú dutinu, bola nutná okamžitá operácia. Šťastie v tomto našom nešťastí bolo to, že mu sklo nepoškodilo žiadny vnútorný orgán.
Uz sme všetci spolu, život ide ďalej, trauma zostala v nás, na tú je jediný liek čas.
A tak sa dívam na tento medovnikový stromček a myslím na to pekné. Dnes ho zjeme a skúsime trocha zabudnúť...
