I wrote this post in English and Slovak language
Hi!
From the relative comfort of the shelter, we are going to tackle piles of snow again. In two and a half hours, we crossed the Suchá Belá gorge, which I wrote about in the previous post, and now we are heading to the mouth of the Malý Kyseľ gorge.
The nature of the road has changed considerably compared to the first gorge. Suchá Belá Gorge is the most visited gorge in the Slovak Paradise National Park. In the summer, columns form in it. Although there are no columns there in winter, I still think that even at this time of year it is the most visited gorge.
On the other hand, few people visit the Malý Kyseľ gorge in winter. We see it on the path that is trodden to it. It is very narrow and it is obvious that in addition to us, no more than ten people have passed through this gorge during the winter, according to my estimation. But despite this, we are grateful to them, because we don't have to tread the path, but we can use their tracks.
You can get to the gorge, for example, from Kláštorisk. It is not very long, just over two kilometers. However, it is definitely worth a visit.
Already at the beginning, we can see a big difference compared to the Suchá Bela gorge. In addition to the fact that fewer tourists have passed through here, it is obvious that there are different climatic conditions in this gorge. There is a lot more snow and significantly more water flowing down the creek. But that doesn't bother us, we are well enough prepared for the hike. On our feet we have high-quality hiking boots with cats on them. We are wearing warm clothes and we also carry spare clothes in case of need. Gloves on the hands must also not be missing. I have to admit that I don't wear hats very much, so instead I wear a hood on my sweatshirt and jacket, which I can throw over my head at any time.
The conditions are more stable in the gorge and, unlike Kláštorisk, there is no wind in the gorge. It's all the more enjoyable.
We walk along the ladders, which you will encounter almost immediately after entering the gorge. They are snowy and I am glad that we have cats on our shoes to give us confidence when we walk.
After a while we come to the Small waterfall. It is the first waterfall that we can see in the gorge. We go up the ladder and admire its beauty.
The gorge is narrow and picturesque in these places. You are literally touching the rocks on both sides. I am very glad we decided to go on this hike and I really enjoy these transitions.
Another waterfall in the Malý Kyseľ gorge is the Mahový vodopád. It is really beautiful and I read that it is considered one of the most beautiful waterfalls in the Slovak Paradise. I have no choice but to prove them right.
Gradually, the gorge widens a little and we enter, as it were, a forest. It really is a wilderness.
We are moving slowly. We try to follow the beaten tracks in the deep snow, but from time to time we lose them and create our own trail.
We jump over the stream from side to side, crawl under fallen trees, or try to cross them. There is a lot of snow and ice everywhere and a lot of water in the stream. Real wilderness and I like it.
In some places we looked ahead and really didn't know where to go. That is, how to get around the obstacles that nature itself has put in our way.
After a while, we reached the forest, the stream became smaller until finally it disappeared completely, but we managed to overcome fallen trees and snow until the end of our passage through this beautiful gorge.
It is exactly this type of adventure that I adore and enjoy. Untamed nature in all its beauty.
Well thank you.
Ahoj!
Z relatívneho pohodlia v prístrešku sa opäť chystáme zdolávať kopy snehu. Za dve a pol hodiny sme prešli cez roklinu Suchá Belá o ktorej som vám písal v predchádzajúcom príspevku a teraz mierime k ústiu rokliny Malý Kyseľ.
Charakter cesty sa oproti prvej rokliny značne zmenil. Roklina Suchá Belá je najnavštevovanejšou roklinou v Národnom parku Slovenský raj. V lete sa v nej tvoria kolóny. V zime tam síce kolóny nie sú, no aj tak si myslím, že aj v tomto ročnom období je najnavštevovanejšou roklinou.
Naopak do rokliny Malý Kyseľ tu v zime zavíta len málokto. Vidíme to na chodníku, ktorý je k nej vyšliapaný. Je veľmi úzky a je zjavné, že okrem nás túto roklinu počas zimy prešlo podľa môjho odhadu maximálne desať ľudí. No aj napriek tomu sme im vďačný, pretože nemusíme vyšliapavať chodník my, ale môžeme využiť ich stopy.
Do rokliny sa dostanete napríklad z Kláštoriska. Nie je veľmi dlhá, má len niečo viac ako dva kilometre. Avšak určite stojí za to, aby ste ju navštívili.
Už na začiatku vidíme veľký rozdiel oproti rokline Suchá Bela. Okrem toho, že tadiaľto prešlo menej turistov, je zjavné, že v tejto rokline panujú iné klimatické podmienky. Je tu oveľa viac snehu a potokom tečie výrazne viac vody. To nám ale nevadí, na túru sme dostatočne dobre pripravení. Na nohách máme kvalitné turistické topánky na ktorých máme nasadené mačky. Oblečené máme teplé oblečenie a pre prípad potreby so sebou nesieme aj náhradný odev. Rukavice na rukách takisto nesmú chýbať. Ja sa vám musím priznať, že čiapky veľmi nenosím a tak namiesto nej mám na mikine a aj bunde kapucňu, ktorú si môžem hocikedy prehodiť cez hlavu.
V rokline panujú ustálenejšie podmienky a na rozdiel od Kláštoriska v rokline vôbec nefúka vietor. Je to o to príjemnejšie.
Prechádzame po rebríkoch na ktoré narazíte prakticky hneď po vstupe do rokliny. Sú zasnežené a som rád, že na topánkach máme nasadené mačky, ktoré nám pri chôdzi dodávajú istotu.
Už po chvíli prichádzame k Malému vodopádu. Je to prvý vodopád, ktorý v rokline môžeme vidieť. Po rebríku vychádzame hore a obdivujeme jeho krásu.
Roklina je v týchto miestach úzka a malebná. Z oboch strán sa doslova dotýkate skál. Som veľmi rád, že sme sa rozhodli ísť na túto túru a tieto prechody si neskutočne užívam.
Ďalším vodopádom v rokline Malý Kyseľ je Machový vodopád. Je naozaj nádherný a dočítal som sa, že je považovaný za jeden z najkrajších vodopádov v Slovenskom raji. Neostáva mi nič iné, len dať im za pravdu.
Postupne sa roklina trochu rozširuje a vchádzame akoby do lesa. Je to naozaj divočina.
Postupujeme pomaly. Snažíme sa ísť po vyšliapaných stopách vo vysokom snehu, no z času na čas ich stratíme a vytvárame si vlastný chodník.
Preskakujeme potok zo strany na stranu, podliezame cez spadnuté stromy, prípadne sa ich snažíme prekročiť. Všade je veľa snehu, ľadu a v potoku veľa vody. Skutočná divočina a to sa mi páči.
Na niektorých miestach sme sa pozreli pred seba a skutočne sme nevedeli kadiaľ ísť. Respektíve ako obísť prekážky, ktoré nám do cesty postavili sama príroda.
Po čase sme sa dostali do lesa, potok sa zmenšil až sa nakoniec úplne stratil, no popadané stromy a sneh sme zdolávali až do konca nášho prechodu touto nádhernou roklinou.
Presne tento typ dobrodružstva zbožňujem a užívam si ho. Neskrotná príroda v celej svojej kráse.
Ďakujem.
